Pedagogická komunikácia

1.

https://prezi.com/hlmh4mv9xhgm/pravidla-komunikacie/
www.nivam.sk
1

2.

• Špecifické ciele:
• Prehĺbiť teoretické poznatky a praktické skúsenosti z efektívnej komunikácie,
• definovať pojmy komunikácia, sociálna komunikácia, pedagogická
• komunikácia,
• charakterizovať funkcie pedagogickej komunikácie,
• vymenovať roviny pedagogickej komunikácie,
• prehlbovať poznatky o verbálnej a neverbálnej komunikácii,
• osvojiť si zručnosti partnerskej komunikácie,
• osvojiť si zručnosti aktívneho počúvania,
• poznať bariéry v komunikácii,
• rozvíjať komunikačné zručnosti.
2

3.

• Pedagogická komunikácia sa podľa toho, ako sa prejavuje, delí na dva
hlavné typy. Obe sú rovnako dôležité pre učiteľa i žiaka.
• Prejavy, ako verbálne tak i neverbálne sú dôležitou časťou
edukačného procesu.
3

4.

4

5.

• Pod pojmom verbálna komunikácia rozumieme dorozumievanie sa
jednej, dvoch alebo viacerých osôb pomocou slov.
• Verbálna komunikácia sa zaoberá otázkami efektívneho využívania
jazykových prostriedkov v procese dorozumievania.
• Verbálna komunikácia vo verejnej (oficiálnej) komunikačnej sfére
môže mať hovorenú a písomnú formu.
5

6.

• Komunikačný proces je výmenou informácií v širšom zmysle. Teda aj
výmenou predstáv, nálad, pocitov a postojov. Výmena informácií sa
deje prostredníctvom znakov.
• Jedným zo špecifických ľudských znakových systémov je reč. Pod
týmto pojmom rozumieme tak jazyk hovorený (systém fonetických
znakov), ako aj jazyk písaný (systém grafických znakov).
• Verbálnou komunikáciou sa rozumie vyjadrovanie pomocou slov,
prostredníctvom príslušného jazyka.
• V širšom zmysle sa do verbálnej komunikácie zaraďuje komunikácia
ústna aj písomná, priama alebo sprostredkovaná, živá alebo
reprodukovaná.
6

7.

• Verbálna komunikácia má v pedagogickom procese určité fázy.
• Najskôr musí existovať zámer učiteľa niečo žiakovi porozprávať. Zámer
správne naformulujeme, tak aby mal zmysel.
• Nasleduje vlastná informácia, ktorá je adresovaná určitému
príjemcovi, v našom prípade žiakovi alebo skupine žiakov, prípadne
celej triede. Príjemca sa snaží o dekódovanie informácie a snaží sa
odhaliť jej zmysel.
• Jedným z prostriedkov, ako si ujasniť zmysel, je rozhovor. Relatívne
vyššia forma hľadania zmyslu je dialóg. Základom verbálnej
komunikácie je kladenie otázok učiteľa žiakom (i naopak).
7

8.

• Verbálna komunikácia má v pedagogickom procese určité fázy.
• Najskôr musí existovať zámer učiteľa niečo žiakovi porozprávať. Zámer
správne naformulujeme, tak aby mal zmysel.
• Nasleduje vlastná informácia, ktorá je adresovaná určitému príjemcovi, v
našom prípade žiakovi alebo skupine žiakov, prípadne celej triede.
• Príjemca sa snaží o dekódovanie informácie a snaží sa odhaliť jej zmysel.
• Jedným z prostriedkov, ako si ujasniť zmysel, je rozhovor. Relatívne vyššia
forma hľadania zmyslu je dialóg.
• Základom verbálnej komunikácie je kladenie otázok učiteľa žiakom
(i naopak).

9.

• Racionálna komunikácia – využíva výlučne rozumovú, racionálnu časť
komunikácie, ktorú používa k udržaniu komunikácie vo vopred daných
medziach, čím môžeme rýchlejšie do spieť k záveru, resp. dohody. Je
základom komentovania. Z celého priebehu komunikácie sa dôsledne
oddeľujú akékoľvek emócie.
• Emocionálna komunikácia – sa zaoberá formou správy, spôsobom jej
podania, individuálnym názorom na správu, pocitom z partnera, emočnými
extrémami (krik, plač, hystéria) a pod. Táto rovina komunikácie poskytuje
informácie o odosielateľovi správy, jeho psychologickej profilácii, psychickej
kondícii, individuálnych ľudských vlastnostiach a používaných technikách
vedenia komunikácie.
9

10.

• Formálna komunikácia – je obvykle plánovaná, má stanovené
špecifické ciele a býva realizovaná ako neverejná záležitosť.
• Neformálna komunikácia – je veľmi nenáročná na prípravu, vyskytuje
sa omnoho častejšie ako formálna komunikácia. Ako príkladom môžu
slúžiť telefónne rozhovory, rozhovory s kolegami na rovnakej
hierarchickej úrovni, nezáväzné rozhovory, náhodné, príležitostné
rozhovory, spoločenská konverzácia a pod.
10

11.

• Buďte pripravený a majte jasno v tom, čo chcete povedať a predovšetkým čo chcete
docieliť,
• buďte stručný a vecný,
• buďte kľudný, svet sa nezastaví kvôli tomu čo chcete povedať,
• zainteresujte poslucháča a počúvajte čo chce povedať on,
• buďte prístupný a vnímavý vo svojich odpovediach,
• ak niečo neviete, priznajte to,
• udržujte neustály kontakt s ľuďmi,
• ak je predmet jednania komplexný, pripravte stručné zhrnutie jednania,
• nepoužívajte skratky, ktoré nepoznajú všetci zúčastnení,
• nezačínajte vetu „aby som povedal pravdu“, vyzerá to ako keby ste inokedy klamali,
• nebuďte smrteľne vážny, ani uštipačný, buďte vždy pozitívny a s úsmevom.
11

12.

• Verbálna komunikácia zahŕňa zvukovú aj písomnú formu reči.
• Zvuková (ústna, rečová)
• Grafická (písomná)
• Písomná forma jazykovej komunikácie je založená na používaní
písomných znakov, symbolov, ktoré sa v každom jazyku zakódovali pre
označenie predmetov, vecí, javov.
• Do foriem verbálnej komunikácie výrazne zasiahla aj technika, ktorá
umožňuje komunikovať ľuďom, ktorí sú vzdialení na dlhé kilometre
(napr. telefón, fax, e-mail), taktiež zahŕňa do procesu komunikácie
veľké množstvo ľudí (napr. televízia, rozhlas, internet).
12

13.

• V škole je jazyk základom ústnej a písomnej komunikácie –
kultivovania žiaka a odovzdávania kultúrneho dedičstva ľudstva.
• Prostredníctvom jazyka učiteľ a žiaci chápu svoje konanie, činy a vedia
porozumieť situáciám a udalostiam.
• Žiaci reagujú na to, čo povie učiteľ a naopak, učiteľ reagujú na to, čo
povedia žiaci.
• Prirodzene, učiteľ je dominantným prvkom v komunikácii, a preto je
to on, ktorý vedie žiakov k spresňovaniu výrokov, k postupnej
aproximácii, k správnej, žiadanej, vhodnej alebo zaujímavej odpovedi.
Je to spoločná konštrukcia.
13

14.

• Čo je dôležité pre osobnosť dieťaťa a žiaka?
• Mať bohaté vedomosti,
• vedieť s inými komunikovať,
• vedieť hodnotiť javy okolo seba,
• vedieť niečo nové vymyslieť...
14

15.

• 1. Zámer učiteľa dosiahnuť edukačný cieľ. Tomu predchádza slovná
formulácia a dáva všetkému zmysel.
• 2. Nasleduje vlastné vyjadrenie, ktoré je určené určitému
poslucháčovi, ktorým môže byť žiak alebo skupina žiakov/študentov.
• 3. Príjemca sa snaží dekódovať vyjadrenie pedagóga a snaží sa tomu
porozumieť.
15

16.

• Súhlas, prijatie, kompromis, pochválenie, nadšenie i obdiv, ktorým
vnímame partnera, jeho správu a v širšom zmysle aj prístup k procesu
komunikácie, k ľuďom a k životu.
• Medzi hlavné pravidlá na vytváranie a udržiavanie pozitívnych vzťahov v
komunikácii patrí:
• podpora partnera – zastane sa ho pred inými i v jeho neprítomnosti
• podanie informácií o úspechoch i neúspechoch, vrátane emočného
podania
• vzájomná dôvera
• vzájomná pomoc
• usilovanie o navodenie príjemnej atmosféry pri komunikácii
16

17.

• Negatívna komunikácia vyjadruje predovšetkým odmietanie, atakovanie,
nesúhlas, pokarhanie, kritiku a odpor, môže však zahrňovať predstieranie,
zatajovanie i problémovú komunikáciu.
• Ako príklady devalvácie môžu slúžiť situácie, keď niekto:
• vás krivo obviní,
• začne sa k vám správať nepriateľsky,
• znižuje vašu dôveru,
• ohovára vás,
• šikanuje vás a robí vám naschvál problémy,
• uráža vás pred druhými, ironizuje a zhadzuje,
• chová sa k vám správa necitlivo a hrubo,
• nedodržiava k vám pravidlá korektného správania.
17

18.

• Kto hovorí – hovorí len za seba alebo za určitú skupinu, hovorí z pozície určitej
roly.
• Čo hovorí – ktorým slovám sa vyhýba, čo hovorí a čo zamlčuje, čo hovorí nové, čo
potrebné, akú má hodnotu to, čo hovorí.
• Kedy to hovorí – čo predchádzalo tomu, kým niečo povedal, podľa situácie i
udalosti.
• Kde to hovorí – pred kým áno a pred kým nie, v akej situácii hovorí.
• Ako to hovorí – ako zrozumiteľne, ako mu záleží na tom, aby mu porozumeli,
akým hlasom hovorí, ako sa pritom správa, čo robí a ako sa tvári.
• Prečo to hovorí – z akých dôvodov to hovorí, čo ho k tomu motivuje, čo tým chce
dosiahnuť?
• Aký je účinok toho, čo hovorí – s akým efektom sa stretáva to, čo bolo povedané?
18

19.

• 1. Jednoduchosť – spočíva v podaní jasnej informácie, bez zbytočného
zdĺhavého opisu situácií.
• 2. Stručnosť – pôsobí profesionálne. Vyhýbavosť vzbudzuje nedôveru.
• 3. Zreteľnosť – vystihuje jasne podstatu veci. Problematickými sa môžu stať
napr. dvojzmyselné slová.
• 4. Vhodné načasovanie – podmienkou je pokojné prostredie, nerušený
priestor.
• 5. Adaptabilita – prispôsobovanie štýlu rozhovoru reakciám poslucháča,
pričom je nutné si všímať jeho neverbálne prejavy.
• Ak chceme, aby verbálna pedagogická komunikácia bola úspešná, musíme
okrem výberu vhodných slov, venovať náležitú pozornosť paralingvistickým
prvkom reči.
19

20.

• 1. Hlasitosť reči – hovorí mimoriadne
ticho alebo mimoriadne hlasno.
• 2. Výška tónu reči – hovorí piskľavo alebo
hlbším hlasom.
• 3. Rýchlosť reči – hovorí rýchlo, unáhlene
alebo veľmi pomaly ako „uspávač“.
• 4. Objem reči – nehovorí takmer vôbec, je
utáraný, ale nič pritom „nepovie“.
• 5. Plynulosť reči – hovorí s dlhými
prestávkami, nesúvislo, alebo ako „ z
knihy“
• 6. Intonácia (melódia) reči – hovorí stále
rovnakým tónom, monotónne alebo
preháňa intonáciu.
• 7. Chyby v reči – nedokončuje vety,
množstvo prerieknutí alebo hovorí
nesprávne.
• 8. Správna výslovnosť – nezrozumiteľná
reč, nedbalá výslovnosť, hltanie, koncov
slov.
• 9. Kvalita reči – vecnosť rozhovoru, len
áno – nie, strohé, úsečné odpovede alebo
mimoriadne rozvláčny až utáraný.
• 10. Členenie reči – frázovanie – hovorí
ako stroj, bez výrazných prestávok v reči,
„nečíta bodky za vetou“ alebo naopak,
prehnané frázovanie reči a reč je
roztrhaná
20

21.

• Podľa Mistríka (1990, In Lokšová, Portík, 1993)
• 1. Intenzita hlasového prejavu – prejavuje sa buď hlasitosťou alebo
tichosťou hovoriaceho.
• 2. Tón, výška hlasu – prejavuje sa výškou položenia hlasu učiteľa.
• 3. Farba hlasu – vypovedá o tom, v akom emocionálnom stave je učiteľ.
• 4. Dĺžka prejavu – sa prejavuje v tom, kto ako dlho hovorí.
• 5. Rýchlosť prejavu, tempo reči – prejavuje sa vo frázovaní reči, členení reči
na pauzy, prestávky na rozhraní slov.
• 6. Akustická náplň prestávok – počas prestávky medzi vetami, slovami,
môže byť ticho, alebo sa tento čas vypĺňa bezobsažnými znakmi (hm, ehm)
21

22.

• Prestávky, pomlčky, pauzy, ticho a pod., ktoré narušujú plynulosť reči,
majú svoj význam. Všeobecne sa uvádza, že pomlčka je príznakom
hlbokého citového stavu človeka. Prestávky v reči sledujeme z rôznych
aspektov:
• - Dĺžka ticha – ako dlho trvá pomlčka. Rôzne dlhé pomlčky majú svoj
odlišný význam (pri odpovedi v škole žiak nevie čo ide ďalej…, pri
riešení konfliktu si musíme utriediť myšlienky v hlave, alebo sa
pripravujeme na slovný útok a pod.).
• - Umiestnenie pomlčky – na začiatku vety (nevieme ako ďalej alebo
ako začať…), v strede rozhovoru (sme zaskočení, prekvapení,
pripravujeme sa na útok a pod.).
22

23.

• Za bariéry v komunikácii považuje priestor, čas, informáciu a jazyk.
• Priestor je miesto, kde sa komunikácia odohráva a jeho veľkosť výrazne
podmieňuje charakter a spôsob komunikácie.
• Čas sa stáva bariérou vtedy, ak je podávaná informácia stará, neaktuálna,
neobsahuje v sebe prvky novosti. Čas vnímame ako bariéru aj vtedy, ak ide
o neprimerane dlhý monológ.
• Informácia sa vyskytuje ako bariéra v niekoľkých podobách, napr. ak
prijímateľ dostáva informácie, ktoré nie je schopný primerane spracovať, ak
je prijímateľ vystavovaný nadmernému množstvu poznatkov súčasne, ak
prijímateľ dostáva informácie, ktoré ho neevokujú k aktivite počúvať, ktoré
nedosahujú jeho prah aktivity, sú už pre neho známe, resp. neaktuálne.
23

24.

• Jazyk sa stáva bariérou, ak ide o nezvládnutie jazyka na jednej strane,
prípadne na oboch stranách (inojazyčnosť), ak vznikne sémantická
bariéra, t. j. neporozumenie významu daného slova v celkovom
kontexte komunikačnej informácie – s ňou úzko súvisia aj
terminologické bariéry, ktoré sú príznačné pre vzťah učiteľ verzus
žiak, vnútrojazykové bariéry vznikajú na základe prenesených
významov slov. Typickým príkladom je slang, argot, generačné bariéry,
módne slová, dobové slová, viacvýznamové slová.
24

25.

• Osobitnú skupinu bariér v komunikácii tvoria psychologické a sociálne
bariéry.
• Psychologické bariéry – úzko súvisia s osobnostnými dispozíciami
človeka, jeho vlastnosťami, temperamentom, individuálnymi
zvláštnosťami v reakciách podmienených výchovou. Na vznik takýchto
bariér má silný vplyv aj psychické a fyzické poškodenie jedinca, a to tak
aktuálne prítomné, ako aj chronické.
• Sociálne bariéry – sú také, ktoré si najčastejšie spôsobujú a stavajú
pred seba sami komunikujúci. Najčastejšími príčinami sú
uvedomovanie si nerovnovážnej pozície v zmysle podhodnotenia alebo
nadhodnotenia samého seba vo vzťahu k druhej strane.
25

26.

• Práca v miestnostiach 1, 2, 3 a 4
• Diskusia na tému Bariéry v komunikácii v praxi
26

27.

• Úspešnosť monologického prejavu zo strany učiteľa i odborného
zamestnanca závisí od dodržania nasledujúcich požiadaviek:
• - hovoriť zrozumiteľne (nepoužívať veľa neznámych termínov),
• - hovoriť dynamicky,
• - udržiavať neustále očný kontakt so žiakmi,
• - prerušovať prejav otázkami s cieľom zistiť, či a ako žiaci chápu učivo,
• - dbať na výchovné využitie.
• Monológ vzhľadom na žiacke reakcie môže prerásť aj do
rozhovoru_dialógu.
27

28.

• Rozhovorom označujeme vzájomné rozprávanie, hovorenie, zhováranie sa
dvoch alebo viacerých ľudí, besedu, debatu, výmenu podkladov pre tvorbu
mienok alebo poznatkov a ich tvorbu komunikujúcimi partnermi.
• Pri rozhovore nastáva rozdelenie rolí medzi jeho účastníkov. Hovoríme, že
ide o rolu hovoriaceho a počúvajúceho, aktéra a poslucháča.
• Rozhovor má určitú štruktúru:
• 1. Vciťovanie sa do stavu žiaka (empatia), učiteľ si však pri empatii
zachováva od emócií odstup.
• 2. Rešpektovanie osobnosti žiaka.
• 3. Zaujatie autentického, ozajstného postoja.
• 4. Byť konkrétny.
28

29.

• Na rozhovor sa treba pripraviť (urobiť si plán rozhovoru, spoznať osobu, s ktorou
budem rozprávať, zaistiť si čas a miesto rozhovoru, poznať seba).
• Dôležitý je začiatok rozhovoru – prvý dojem je dôležitý.
• Úlohou pedagogického rozhovoru je snaha hľadať riešenia a postupy, ktoré by
mali odstrániť vymedzený problém rozhovoru.
• Pri rozhovore staviame na potencionalitách, odhaľujeme to, čo je dobré.
• Rozhovor by mal byť riadený tak, aby sa neodbočovalo od témy rozhovoru,
problému, aby sa počas rozhovoru nemenili roly (ofenzíva v rozhovore).
• Pri rozhovore môžeme vystupovať v role diagnostika, poradcu, podnecovateľa,
kontrolóra, vyšetrovateľa, sudcu.
• Dôležitú funkciu pri rozhovore zohráva tvorba otázok.
• Vyvarujeme sa egoizmu, nepresadzujeme svoj názor. Aby rozhovor splnil svoj cieľ,
učiteľ by mal byť majstrom v počúvaní.
29

30.

• Rozhovor vyžaduje dôslednú prípravu, ktorej súčasťou je predovšetkým
vymedzenie cieľov, témy i organizačného zabezpečenia.
• K rozhovorom patria otázky, ktorými môžeme rozhovor dynamizovať,
organizovať, posúvať žiaducim smerom.
• Otázky sú prostriedkom získavania informácií v kontexte s cieľmi a so
zámerom.
• Základnými prvkami rozhovoru sú oslovenie a replika, čím vzniká dialóg.
• Dialóg môže byť realizovaný nielen medzi žiakom a učiteľom, ale aj medzi
žiakmi navzájom. Úlohou učiteľa je vytvárať podmienky na dialóg vo
vyučovaní.
30

31.

• Dialóg ako komunikáciu dvoch alebo viacerých ľudí.
• Na to, aby sa mohla označiť komunikácia ľudí za dialóg, nestačí len to, že dvaja ľudia
hovoria. Musia byť splnené aj ďalšie zásady dialógu, a to:
• Striedanie replík. Replika je prehovor jedného partnera dialógu. Trvá, kým nezačne
hovoriť iný partner.
• Striedanie roly hovoriaceho a počúvajúceho.
• Jeden partner reaguje na druhého partnera.
• Aktívne počúvanie.
• Hľadanie spoločného významu.
• Učiteľ kladie otázky, vedie žiakov k aktívnemu zapojeniu sa do procesu, apeluje na ich
zvedavosť a núti ich k tomu, aby uvažovali, prehodnocovali.
• Ak chceme prostredníctvom dialógu rozvinúť osobnosť žiaka ako celok, musíme sa snažiť
o jej rozvoj po kognitívnej, afektívnej a sociálnej stránke.
31

32.

• Funkcie dialógu v edukačnom procese:
• - rozvíja kognitívne psychické funkcie žiakov,
• - rozvíja afektívnu stránku osobnosti,
• - rozvíja sociálnu stránku vyučovania.
32

33.

• A) Rovina učiteľových činností obsahuje:
• - pozorovanie,
• - odpovedanie,
• - odosobnenie.
• B) Rovina žiakových činností obsahuje:
• - prieskum situácie,
• - porozumenie súvislostiam,
• - jednanie
33

34.

• Ty zase(stále, nikdy) ...Keby si aspoň...
• Mala by si si uvedomiť, že...
• To si urobil zle!
• Ja pre teba...
• Z teba raz vyrastie...
• On je taký...
• Urob...
• Okamžite bež, urob...
• Prestaň..., lebo... Beda, ak...
• Krik...
• Pozri sa na...vezmi si príklad...
• Ty si ale...
• To je náš génius..
34

35.

• - Oslovenie menom,
• - zdvorilosť, úsmev,
• - očný kontakt, slovo “prosím”,
• - priame jednanie na rovinu,
• - stručnosť primeranosť informácie,
• - rovnocenný vzťah, vzájomný rešpekt,
• - humor.
35

36.

• Spôsob komunikácie (verbálnej – ústna, grafická)
36

37.

• Aktívne počúvanie je dôležitou zložkou komunikácie.
• Rozlišujú sa dve receptívne činnosti – počúvanie a načúvanie.
• Na rozlíšenie počúvania a načúvania môžeme používať analógiu s
učením sa žiaka z textu. Ak žiak číta text tak, že zapája do procesu len
zrakový orgán, ide o „počúvanie“, ak však informácie aj analyzuje,
hodnotí, vytvára si k nim vzťah, možno hovoriť o „načúvaní“.
• Niektorí učitelia vnímajú žiakov očami istých nálepiek (tvorivý,
pasívny, lenivý, zádrapčivý).
37

38.

• Udržiavať očný kontakt.
• Rozmýšľať nad tým, čo hovorí druhá
strana.
• Neverbálnymi prostriedkami podporovať
druhú stranu – vyjadriť záujem,
spoluúčasť prikývnutím, mimikou,
pootočením tela, gestom.
• Zopakovať, resp. preformulovať vyslovené
myšlienky – parafrázujme to, čo sme
počuli. Tak sa ubezpečíme, či sme druhú
stranu správne pochopili.
• Klásť doplňujúce otázky týkajúce sa témy.
• Požiadať o opätovné zopakovanie
informácie – ak nerozumieme, resp. nie
sme si istí, či sme dobre porozumeli a
pochopili (neviem, či som vám teraz dobre
rozumel…, myslíte to tak, že…).
• Neprerušovať jeho myšlienky
vyslovovaním svojho názoru – počkajme,
kým druhá strana dohovorí. Neskáčme do
reči!
• Podporiť jeho prejav – chápem…,
hmhm…, áno rozumiem…, fajn…
• Nevyvíjať pritom inú činnosť – nečítajme
noviny, nepozerajme na hodinky, vypnime
mobil, nedvíhajme telefón, nerobme si
popri rozhovore poznámky, nedívajme sa
von z okna, neprehliadajme
počúvajúceho.
38

39.

• Učiteľ si musí vedome a systematicky rozvíjať svoje komunikačné
vedomosti a zručnosti, komunikácia je totiž hlavným nástrojom
edukácie.
• Musí byť dobrým komunikátorom preto, lebo sám pôsobí ako
komunikačný model žiakom.
• Rozvíjanie komunikačných schopností v pedagogickej praxi kladie
požiadavku navodzovať a sústavne rozvíjať komunikáciu medzi žiakom
a učiteľom, ale i medzi žiakmi navzájom.
• Formovaním a rozvíjaním komunikačných zručností sa upevňuje
sebadôvera žiaka.
39

40.

• ČÍTAJTE SI SPOLU
• PÝTAJTE SA NEZVYČAJNÉ OTÁZKY
• ZAČNITE VLASTNÝ PRÍBEH A NECHAJTE DIEŤA, NECH HO DOKONČÍ
• ZAUJÍMAJTE SA O TO, ČO ZAŽÍVA JEHO OBĽÚBENÁ HRAČKA
• ZAHRAJTE SA BEZ SLOV
• VYMYSLITE MU DÔVOD NA PREZENTÁCIU
• NECHAJTE DIEŤA, ABY VÁS NASMEROVALO
• CVIČTE KOMUNIKÁCIU BEZ PRÁZDNYCH VSUVIEK
• SLEDUJTE FILM BEZ ZVUKU
• REŤAZ VIET
• UHÁDNI PREDMET
• OPÍŠ SVOJHO KAMARÁTA
40

41.

Úloha
• Pripravte aktivitu pre žiakov/deti na rozvoj komunikačných zručností
• Práca v miestnostiach 1., 2., 3 a 4
41

42.

• 1. Vytvorte vlastnú definíciu pedagogickej komunikácie.
• 2. Vysvetlite význam neverbálnej komunikácie pre učiteľa.
• 3. Ktoré signály neverbálnej komunikácie poznáte?
• 4. Definujte neaktívneho poslucháča.
• 5. Charakterizujte dialóg.
• 6. Ktoré zásady dodržiavame pri rozhovore?
• 7. Opíšte aktivitu vhodnú na rozvíjanie komunikačných zručností.
42